Searle, J.: Myseľ, jazyk, spoločnosť

Otázka: Dokáže jazyk meniť realitu?

            Pri odpovedi na túto otázku sa musím priznať, že si nie som istá či som ju správne pochopila. Asi začnem tým, že osobne si myslím, že jazyk ako nástroj na hovorenie a dorozumievanie sa je schopný ovplyvniť či zmeniť postoj alebo názor ľudí, nie som si však istá či je schopný aj zmeny reality.

            Samozrejme, ako Searle píše o ilokučných a perlokučných aktoch, je zrejmé, že „napríklad tým, že vám prikážem, aby ste niečo urobili, vás môžem primať, aby ste to urobili. Tým, že s vami diskutujem, vás môžem prehovoriť.“[1] Áno, jazyk je tohto schopný, ale tak ako som v úvode napísala, myslím si, že tu ide predovšetkým o zmenu postoja, názoru či presvedčenia človeka, nie reality. Tak ako je nám z dejín známe, existovalo mnoho „veľkých“ osobností s darom reči. Dokázali cez jazyk ovplyvniť množstvo ľudí, sfanatizovať, uvedomovali si, že prostredníctvom jazyka dokážu zmeniť myslenie ľudí. Ale zmenili aj samotnú realitu? V každom prípade sa nejaká zmena vykonala, keby napríklad nevypukli svetové vojny, svet by bol zrejme iný, ale iný v zmysle politiky, ekonómie... ale zmenila by sa realita ako taká? Realita ako súhrn všetkého čo tu je?

            Nedokážem v tomto zmysle odpovedať na takto položenú otázku. Na jednej strane si myslím, že jazyk môže meniť realitu, realitu v zmysle vecí, ktoré sa odohrávajú ako udalosti života, ale nie som si celkom istá ako by jazyk dokázal zmeniť realitu ako takú, realitu ako všetko to, čo tu je, čo nás obklopuje. Mení ju jazyk podľa mňa jedine tým, že je nedokonalým aparátom, obmedzeným a hraničným, a preto nedokáže skutočne opísať javy, čím vlastne môže skutočnú realitu meniť.

---

[1] SEARLE, J. R.: Myseľ, jazyk, spoločnosť. Prel. D. Kamhal. Bratislava: Kalligram 2007, s. 151.

Arendtová, H.: Jazyk a metafora

Otázka: Aká je úloha metafory v jazyku - objasňuje alebo skôr zakrýva?

            Pri tejto otázke mi nedá nevybaviť si poučku zo základnej školy, ktorá hovorí o tom, že metafora je prenesením významu slova na základe vonkajšej podoby, prenášanie vlastností z jednej veci na druhú, a to na spomínanej vonkajšej podobnosti. Týmto chcem poukázať predovšetkým na to, že metafora je niečo, čo sa mi v prvom rade spája s literatúrou, poéziou, prózou. „Metafora sama má svoj pôvod v básnictve, nie vo filozofii. Metafora je... pravou podstatou poézie.“[1]

            Na druhej strane mi položená otázka dala priestor na zamyslenie sa či náhodou nie je aj niečím, čo používame v bežnom, hovorovom jazyku. Keď je mojou úlohou rozhodnúť o úlohe metafory, som na vážkach. Nedokážem sa prikloniť s určitosťou na jednu stranu. Metafora podľa môjho názoru, môže v istých situáciách určite objasňovať, a to predovšetkým vtedy, ak človek nedokáže svoje myšlienky vyjadriť s úplnou presnosťou, ak je 'zamotaný' v abstraktných, nejasných pojmoch. Zjednodušením mu môže byť práve použitie metafory. „Metafora poskytuje ″abstraktnému″ neobraznému mysleniu názor zo sveta javov.“[2] Na druhej strane môže byť ale použitá na zakrytie toho, čo chcem skutočne povedať. Ak sa ocitneme v situácií, kedy nám nie je príjemné niečo vypovedať tak, ako cítime, s použitím metafory dokážeme svoje slova zjemniť, čím vlastne zakryjeme skutočnú výpoveď. Práve z tohto dôvodu si myslím, že metafora je niečím, čo na jednej strane zahmlieva, pričom na strane druhej dokáže aj objasňovať.

            Nakoľko som odpovedala výlučne bez predošlého skutočne hlbšieho porozumenia metafore, je isté, že som nemohla vystihnúť jej skutočný význam, pretože „v bežnom jazyku sa samozrejme vyskytuje mnoho obrazných výrazov, ktoré pripomínajú metaforu bez toho, aby pravú funkciu metafory vykonávali.“[3]

---

[1] ARENDTOVÁ, H.: Jazyk a metafora. [online][cit. 2011-11-20]. Dostupné na internete: http://eldar.cz/myf/txt/arendtova_-_rec_a_metafora.htm

[2] Tamže.

[3] Tamže.

Sousedík, P.: Co je podle Wittgensteina řeč?

Otázka: Čo je reč?

            Reč by som jednoducho označila ako prostriedok na dorozumievanie sa. Prostredníctvom reči komunikujeme s ostatnými ľuďmi, vymieňame si informácie, vďaka reči sa aj učíme. V reči skrátka spájame slová a vytvárame vety, ktorými vlastne vyjadrujeme svoje myšlienky. Reč teda považujem za dôležitý prvok v živote človeka, nakoľko aj vďaka nej spoznávame ľudí, to akí sú (na základe akýchsi vyjadrovacích schopností) a tiež pre mňa osobne znamená mnoho aj v oblasti učenia. Je vynikajúce mať knihy potrebné k štúdiu doma, kedykoľvek do nich nazrieť, ale je nepochybne oveľa cennejšie (pre mňa!) vypočuť si prednášku. Človek dokáže cez reč, cez hovorené slovo poslucháčovi ozrejmiť aj také veci, ktoré jednoducho z písaného textu sami nedokážeme odvodiť. Samozrejme tu zohráva úlohu aj správny výber slov.

            Odpovedať na otázku Čo je reč? s ohľadom na prečítaný text je pomerne zložité. Sám autor textu píše, že „cieľom nášho článku nie je predložiť definitívne riešenie tohto obtiažneho problému.“[1] Sousedík hovorí o dvoch spôsoboch, ktorými môžeme pristupovať k problému reči. Jeden začal pred obratom k jazyku a môžeme ho nájsť predovšetkým vo filozofii Platona či Aristotela, ale najmä u raného Wittgensteina a druhý prístup je vlastne obsiahnutý v diele spomínaného Wittgensteina, a to vo Filozofických skúmaniach. To spoločné pre oba prístupy je, že „jazyk má určitú podstatu či povahu... funguje vždy rovnakým spôsobom.“[2] Ak som to teda správne pochopila, funkciou jazyka je spájanie nás so skutočnosťou, pričom je ale dôležité uvedomiť si, čo vôbec jazykom vyjadriť môžeme.

Aj keď mi osoba Wittgensteina nie je nijako blízka, nakoľko viem o ňom veľmi málo, predsa len si dovolím tvrdiť, že sa prikláňam skôr k jeho neskorému obdobiu, a teda k obdobiu kedy napísal Filozofické skúmania. Nadobudla som pocit, že v tomto neskorom období sa mu stal jazyk formou ľudského života a začal k nemu pristupovať bez akýchsi logických štruktúr. Imponujú mi jeho jazykové hry, pretože práve v nich ide o bežný, prirodzený jazyk, o obyčajnú hovorovú reč, kde nie sú dané jasné pravidlá a jazyk sa tu tak bezprostredne spája s človekom.

Reč, ešte raz, chápem ako to čo bezprostredne patrí k životu človeka, ako niečo bez čoho pravdepodobne nemôžeme existovať (samozrejme to isté platí o reči posunkami). Reč ako nástroj na dorozumievanie sa, odovzdávanie si informácií, reč ako nástroj na spoznávanie človeka.

---

[1] SOUSEDÍK, P.: Co je podle Wittgensteina řeč? [online] [cit. 2011-11-14], s. 1. Dostupné na internete: http://logika.flu.cas.cz/redaction.php?action=showRedaction&id_categoryNode=803

[2] Tamže, s. 3- 4.

Saussure, F.: Kurz všeobecnej lingvistiky

Otázka: Čo je presnejšia/vhodnejšia forma jazykového vyjadrenia sa? Reč alebo písmo?

            Ak si predstavím vykonštruovanú situáciu, že mi niekto položí takúto otázku, tak bez ohľadu na prečítaný text by mojou odpoveďou bolo, že vhodnejšou formou vyjadrenia sa je reč. A ak by som ďalej mala odpovedať prečo, tak by som sa jednoznačne obhajovala tým, že v reči má človek väčšiu možnosť vyjadriť čo cíti,  vyjadriť svoje myšlienky. Vyplýva to pre mňa z dôvodu, že v hovorenej reči človek, osoba používa nielen slová, ale pripája k nim i gestá či mimiku alebo dokonca slang a nespisovné slová (v reči človek nie je obmedzovaný pravidlami), čo v konečnom dôsledku druhej strane napomáha k tomu, aby lepšie pochopila, čo chce rozprávajúci vyjadriť. K tomu mi potom ďalej napadá, že ak dvojica konverzuje v otvorenej debate prostredníctvom reči, tak odpoveď druhej osoby je okamžitá reakcia, čím chcem povedať, že človek odpovedá prakticky bez nejakého dlhšieho rozmyslu a odpovedá akoby prvé, čo mu napadne. Takáto odpoveď mi príde úprimnejšia, na základe ktorej môžeme zistiť aj to, aký človek je.

            Písomná komunikácia, v dnešnej dobe veľmi rozšírená, môže byť z môjho laického pohľadu pre niekoho aj obťažnejšia, nakoľko nie každý ovláda (na dobrej úrovni J ) gramatiku. Tiež sa mi takáto komunikácia javí ako neosobná, človek má pomerne dosť času na svoju odpoveď, ktorú si môže viackrát zvážiť, a teda nevypovie presne to, čo cíti, ale jeho odpoveď sa môže stať akousi premyslenou.  Písomná forma vyjadrovania sa je určite formálnejšia a dbáme pri nej, oveľa viac ako pri reči, na správnosť, gramatiku, či iné pravidlá. Pravdepodobne aj z tohto dôvodu súhlasím s tým, že „jazyk a písmo sú dva odlišné znakové systémy, pričom druhý existuje výlučne preto, aby reprezentoval prvý.“[1] Písmo je teda to, ktoré jazyk reprezentuje. Tak  jazyk a  reč sa do popredia dostáva aj preto, že „jazyk sa neustále vyvíja, zatiaľ čo písmo má sklon k ustrnutiu.“[2] Čo teda znamená, že písmo má tendenciu zastaviť sa, stagnovať, prestať sa vyvíjať.

            Na záver by som chcela dodať, že spomínaný text mi v odpovedi na položenú otázku vo veľkej miere nepomohol a odpovedala som výlučne podľa toho, čo pre mňa osobne znamená vyjadriť sa prostredníctvom písma alebo reči.

---

[1] SAUSSURE, F.: Kurs obecné lingvistiky. Prel. F. Čermák. Praha 1996, s. 59.

[2] Tamže, s. 61.

Peregrin, J.: Štrukturalizmus: heslo alebo pojem?

Otázka: Štrkuturalizmus alebo analytická filozofia- je možné ich pohľad na jazyk prepojiť? Ak áno, ako? Ak nie, ku ktorému z nich sa prikláňate?

            Už na prvých riadkoch textu sa môžeme dočítať o dvoch prístupoch k jazyku, a to v zmysle analytickej filozofie a štrukturalizmu. Pre prvých je jazyk napríklad druhom matematiky, zatiaľ čo pre druhých, napríklad Jakobsona, je jazyk skôr poéziou.

            Myslím si, že prepojenie štrukturalistického pohľadu na jazyk s pohľadom analytickým možné je, a to aj z toho dôvodu, ako autor sám v texte uvádza, že hlavní predstavitelia týchto dvoch smerov „... Saussure a Frege nie sú myslitelia úplne mimobežní...“[1]

            Saussure sa pri budovaní nového chápania jazyka však v istých veciach musel opierať aj o to, čo akoby v starom chápaní zavrhoval. Svoje nové návrhy nemal o čo oprieť, pretože „... nedokázal nájsť pojmový rámec ..., a tak bol odsúdený k 'nalievaniu nového vína do starých nádob'.“[2] Spojenie myšlienok a pohľadov na jazyk analytickej filozofie a štrukturalizmu by pravdepodobne znamenalo, že Saussurov pokus o nový rámec by bol úspešný. O prepojenie sa pokúšali neskôr pokračovatelia Fregeho. „... v spisoch analytických filozofov, Fregeho pokračovateľov, nájdeme mnohé, čo je, ako sa domnievame, z hľadiska Saussurovho učenia zaujímavé a podnetné. Ľahko sa presvedčíme, že pojem štruktúry je vcelku zásadný pre klasické diela analytickej filozofie ...“[3] Z tohto citátu nám teda jednoznačne vyplýva, že k prepojeniu analytickej filozofie so štrukturalizmus v pohľade na jazyk možné je. A to práve preto, že obidva smery majú totižto rovnakú myšlienku, ktorou je analýza štruktúry. „Toto všetko teda nie je, keď sa nad tým naozaj zamyslíme, príliš prekvapivé: štrukturalistický program totiž nemôže byť – aspoň na celkom všeobecnej úrovni – príliš odlišný od programu analytického.“[4]

            Tak aj keď sa prikloním k štrukturalistickému prístupu ako autor textu (pretože sa mu zdá menej problematický) je na mieste uznať, že v spojení s modernou algebrou a logikou, a teda štrukturalizmus v prepojení s analytickou filozofiou, spolu, dokážu viac a ich zlúčenie sa javí ako tá najlepšia cesta k pochopeniu jazyka. A to tak, že k štrukturálnym aspektom jazyka pristúpime prostriedkami z už spomínanej modernej algebry, logiky či matematiky. 

---

[1] PEREGRIN, J.: Strukturalismus: heslo nebo pojem? In: Význam a struktura. Praha: Oikúmené 1999, s. 64.

[2] Tamže, s. 63.

[3] Tamže, s. 70.

[4] Tamže, s. 71.

Peregrin, J.: Saussurovský štrukturalizmus

Otázka: Je jazyk nástroj na zdieľanie myšlienok?

            Peregrin si už v úvode položil otázku o význame jazykového výrazu, čomu sa v podstate venuje v celom texte. Význam teda bezprostredne súvisí s jazykovým výrazom tak, ako súvisia spolu meno a nositeľ mena. Na začiatok, podľa Peregrina, je potrebné si vôbec vymedziť a objasniť čo vôbec pojmy sú, pričom sa dostáva k psychologicko- semiotockému chápaniu významu. „Takéto poňatie je totižto charakterizované chápaním výrazu jazyka ako mien alebo označení (odtiaľ semiotické), a to označenie nejakých psychologických entít (preto psychologicko-).“[1]

            Na prvý pohľad sa teda môže zdať úplne zrejmé, že jazyk je nástrojom na vyjadrovanie či zdieľanie myšlienok, ale podľa Peregrina to nie je až tak  nespochybniteľný fakt. Podľa už spomínaného psychologicko- semiotického chápania jazyk funguje tak, že pomocou výrazov sa obsahy mysle akoby presúvali z hlavy jedného človeka do hlavy druhého človeka a Peregrin ďalej píše, že v nej ide o dve predstavy. Prvou je, že jazykové výrazy označujú význam v zmysle znakov a druhou, že význam jazykových výrazov je v mysliach tých, ktorí ho používajú. Tak odpoveď na otázku, čo je význam ,je problematická a tým aj povaha významu nejasná. Peregrin tak následne psychologicko- semiotický význam spochybnil, a to až v troch bodoch. „V nasledujúcom oddiele sa potom pokúsim spochybniť to, že by takéto chápanie jazyka skutočne postihovalo podstatu jazykovej komunikácie.“[2]

            Peregrin teda nepredpokladá, že mentálne obsahy sú zároveň významy výrazov. Tým, že povieme vetu ešte nehovoríme aj jej význam. Mentálne entity teda nie sú významy výrazov, ktoré ďalej oznamujeme. S tým bezpochyby súvisia aj myšlienky, ktoré sú podľa Peregrina subjektívne a intersubjektívne. Sú síce v ľudských mysliach, ale existujú aj mimo nich a nezávislé na nich. Myšlienky môžu byť ako predstavy alebo ako vety. „Odpoveďou by sa mohlo zdať byť, že myšlienka je niečo ako veta, ale s tým rozdielom, že sa namiesto zo slov skladá z nejakých mentálnych zložiek, z idejí.“[3] Peregrin sa ale skôr prikláňa k chápaniu myšlienok ako  nejakých predstáv, obrázkov.

            To, prečo si myslíme, že jazyk je nástrojom na zdieľanie myšlienok, podľa autora, vyplýva aj z toho, ako a vôbec prečo jazyk vznikol. Nevznikol náhodou preto, aby sme si navzájom zdieľali myšlienky?

            Peregrin odmieta ale vysvetľovať jazyk na základe myslenia a svoju priazeň otáča skôr smerom k vysvetľovaniu myslenia pomocou jazyka. „Jazyk a jeho faktické fungovanie je predsa – na rozdiel od myslenia – niečo vo svojej podstate ľahko intersubjektívne uchopiteľné a relatívne jednoduchými termínmi opísateľné: takže v úvahu pripadá omnoho skôr nie vysvetľovať jazyk pomocou myslenia, ale myslenie pomocou jazyka!“[4]

---

[1] PEREGRIN, J.: Strukturalismus: heslo nebo pojem? In: Význam a struktura. Praha: Oikúmené 1999, s. 28.

[2] Tamže, s. 30.

[3] Tamže, s. 35.

[4] Tamže, s. 38.

Tugendhat, E.: Úvahy o metóde filozofie z analytického pohľadu

Otázka: Čo je úlohou filozofie a aká je metóda na dosiahnutie cieľa?

Tugendhat sa pýta, či má filozofia metódu, pričom v dejinách filozofie odpoveď nenachádza. Otázku po metóde filozofie sa bude pokúšať prebádať predovšetkým na pôde analytickej filozofie. S tým, aká je úloha filozofie súvisia predovšetkým dve veci, a to vyjasňovanie pojmov a celok, totalita. „Filozofia mala za prvé vždy čo do činenia s vyjasňovaním pojmov.“[1] „Za druhé má filozofia vždy čo do činenia s „celkom“- totalitou, nie však s totalitou jestvujúceho alebo predmetu, ale s celkom nášho chápania.“[2] Filozofii teda ide o objasnenie pojmov, ktoré môžeme priradiť do celku nášho chápania a v protiklade ktorým stoja pojmy empirické. Na to, aby rozlíšil od seba filozofické a vedecké pojmy si pomohol príkladmi z filozofie Kanta a Aurelia Augustina.

            Kant hovorí o tom, že všetky skúsenosti robíme v priestore a v čase, existujeme v priestore a čase, a preto existencia takýchto filozofických pojmov je daná ako a priori. „Všetky skúsenosti, ktoré činíme, činíme v priestore a v čase.“[3] Teda pojmy, ktoré podmieňujú naše chápanie v celku, sú tie, o ktorých je zmysluplné tvrdiť, že sú dané a priori.

            S apriórnymi pojmami ďalej súvisí aj Augustínova veta o čase, ktorou vlastne poukázal na fakt, že vieme čo niektoré pojmy znamenajú, ale ich vysvetlenie je pre nás obtiažne. „Čo je teda čas? Viem to, ak sa ma na to nikto nepýta; mám to však niekomu vysvetliť, neviem.“[4] Tugendhata to napokon vedie k tomu, že existujú pojmy, ktorým rozumieme, ale nedokážeme ich vysvetliť; a teda o tie sa treba filozoficky zaujímať a filozoficky ich preskúmať. To môžeme nazvať úlohou filozofie. Pojmy tiež na sebe závisia a tvoria akúsi sieť a úlohou filozofie je túto sieť vysvetliť.

            Na otázku aká je metóda na dosiahnutie cieľa môžeme odpovedať, že Tugendhat sa prikláňa jednoznačne k metóde, ktorú navrhol Wittgenstein. Hovorí o tom, že každý pojem spočíva v spôsobe použitia jazykového výrazu. „Jedinou alternatívou sa zdá byť alternatíva, ktorú rozvíjal Wittgenstein.“[5]  Proti tejto metóde však existuje niekoľko námietok, ktoré hovoria o konzervativizme alebo o filozofii ako súčasti lingvistiky. Filozofická metóda musí byť reflexívna a musí chcieť predovšetkým vyjasňovať pojmy.

           

---

[1] TUGENDHAT, E.: Úvahy o metodě filosofie z analytického pohledu. In: Analytická filosofie (první čítanka).   Ed. J. Fiala. Plzeň: ZČU 2006, s. 391.

[2] Tamže, s. 392.

[3] Tamže, s. 392.

[4] AUGUSTÍN: Vyznania. Prel. J. Kováč. Bratislava: Lúč 1997, s. 327.

[5] TUGENDHAT, E.: Úvahy o metodě filosofie z analytického pohledu. In: Analytická filosofie (první čítanka).   Ed. J. Fiala. Plzeň: ZČU 2006, s. 396.