Arendtová, H.: Jazyk a metafora

Otázka: Aká je úloha metafory v jazyku - objasňuje alebo skôr zakrýva?

            Pri tejto otázke mi nedá nevybaviť si poučku zo základnej školy, ktorá hovorí o tom, že metafora je prenesením významu slova na základe vonkajšej podoby, prenášanie vlastností z jednej veci na druhú, a to na spomínanej vonkajšej podobnosti. Týmto chcem poukázať predovšetkým na to, že metafora je niečo, čo sa mi v prvom rade spája s literatúrou, poéziou, prózou. „Metafora sama má svoj pôvod v básnictve, nie vo filozofii. Metafora je... pravou podstatou poézie.“[1]

            Na druhej strane mi položená otázka dala priestor na zamyslenie sa či náhodou nie je aj niečím, čo používame v bežnom, hovorovom jazyku. Keď je mojou úlohou rozhodnúť o úlohe metafory, som na vážkach. Nedokážem sa prikloniť s určitosťou na jednu stranu. Metafora podľa môjho názoru, môže v istých situáciách určite objasňovať, a to predovšetkým vtedy, ak človek nedokáže svoje myšlienky vyjadriť s úplnou presnosťou, ak je 'zamotaný' v abstraktných, nejasných pojmoch. Zjednodušením mu môže byť práve použitie metafory. „Metafora poskytuje ″abstraktnému″ neobraznému mysleniu názor zo sveta javov.“[2] Na druhej strane môže byť ale použitá na zakrytie toho, čo chcem skutočne povedať. Ak sa ocitneme v situácií, kedy nám nie je príjemné niečo vypovedať tak, ako cítime, s použitím metafory dokážeme svoje slova zjemniť, čím vlastne zakryjeme skutočnú výpoveď. Práve z tohto dôvodu si myslím, že metafora je niečím, čo na jednej strane zahmlieva, pričom na strane druhej dokáže aj objasňovať.

            Nakoľko som odpovedala výlučne bez predošlého skutočne hlbšieho porozumenia metafore, je isté, že som nemohla vystihnúť jej skutočný význam, pretože „v bežnom jazyku sa samozrejme vyskytuje mnoho obrazných výrazov, ktoré pripomínajú metaforu bez toho, aby pravú funkciu metafory vykonávali.“[3]

---

[1] ARENDTOVÁ, H.: Jazyk a metafora. [online][cit. 2011-11-20]. Dostupné na internete: http://eldar.cz/myf/txt/arendtova_-_rec_a_metafora.htm

[2] Tamže.

[3] Tamže.

Sousedík, P.: Co je podle Wittgensteina řeč?

Otázka: Čo je reč?

            Reč by som jednoducho označila ako prostriedok na dorozumievanie sa. Prostredníctvom reči komunikujeme s ostatnými ľuďmi, vymieňame si informácie, vďaka reči sa aj učíme. V reči skrátka spájame slová a vytvárame vety, ktorými vlastne vyjadrujeme svoje myšlienky. Reč teda považujem za dôležitý prvok v živote človeka, nakoľko aj vďaka nej spoznávame ľudí, to akí sú (na základe akýchsi vyjadrovacích schopností) a tiež pre mňa osobne znamená mnoho aj v oblasti učenia. Je vynikajúce mať knihy potrebné k štúdiu doma, kedykoľvek do nich nazrieť, ale je nepochybne oveľa cennejšie (pre mňa!) vypočuť si prednášku. Človek dokáže cez reč, cez hovorené slovo poslucháčovi ozrejmiť aj také veci, ktoré jednoducho z písaného textu sami nedokážeme odvodiť. Samozrejme tu zohráva úlohu aj správny výber slov.

            Odpovedať na otázku Čo je reč? s ohľadom na prečítaný text je pomerne zložité. Sám autor textu píše, že „cieľom nášho článku nie je predložiť definitívne riešenie tohto obtiažneho problému.“[1] Sousedík hovorí o dvoch spôsoboch, ktorými môžeme pristupovať k problému reči. Jeden začal pred obratom k jazyku a môžeme ho nájsť predovšetkým vo filozofii Platona či Aristotela, ale najmä u raného Wittgensteina a druhý prístup je vlastne obsiahnutý v diele spomínaného Wittgensteina, a to vo Filozofických skúmaniach. To spoločné pre oba prístupy je, že „jazyk má určitú podstatu či povahu... funguje vždy rovnakým spôsobom.“[2] Ak som to teda správne pochopila, funkciou jazyka je spájanie nás so skutočnosťou, pričom je ale dôležité uvedomiť si, čo vôbec jazykom vyjadriť môžeme.

Aj keď mi osoba Wittgensteina nie je nijako blízka, nakoľko viem o ňom veľmi málo, predsa len si dovolím tvrdiť, že sa prikláňam skôr k jeho neskorému obdobiu, a teda k obdobiu kedy napísal Filozofické skúmania. Nadobudla som pocit, že v tomto neskorom období sa mu stal jazyk formou ľudského života a začal k nemu pristupovať bez akýchsi logických štruktúr. Imponujú mi jeho jazykové hry, pretože práve v nich ide o bežný, prirodzený jazyk, o obyčajnú hovorovú reč, kde nie sú dané jasné pravidlá a jazyk sa tu tak bezprostredne spája s človekom.

Reč, ešte raz, chápem ako to čo bezprostredne patrí k životu človeka, ako niečo bez čoho pravdepodobne nemôžeme existovať (samozrejme to isté platí o reči posunkami). Reč ako nástroj na dorozumievanie sa, odovzdávanie si informácií, reč ako nástroj na spoznávanie človeka.

---

[1] SOUSEDÍK, P.: Co je podle Wittgensteina řeč? [online] [cit. 2011-11-14], s. 1. Dostupné na internete: http://logika.flu.cas.cz/redaction.php?action=showRedaction&id_categoryNode=803

[2] Tamže, s. 3- 4.

Saussure, F.: Kurz všeobecnej lingvistiky

Otázka: Čo je presnejšia/vhodnejšia forma jazykového vyjadrenia sa? Reč alebo písmo?

            Ak si predstavím vykonštruovanú situáciu, že mi niekto položí takúto otázku, tak bez ohľadu na prečítaný text by mojou odpoveďou bolo, že vhodnejšou formou vyjadrenia sa je reč. A ak by som ďalej mala odpovedať prečo, tak by som sa jednoznačne obhajovala tým, že v reči má človek väčšiu možnosť vyjadriť čo cíti,  vyjadriť svoje myšlienky. Vyplýva to pre mňa z dôvodu, že v hovorenej reči človek, osoba používa nielen slová, ale pripája k nim i gestá či mimiku alebo dokonca slang a nespisovné slová (v reči človek nie je obmedzovaný pravidlami), čo v konečnom dôsledku druhej strane napomáha k tomu, aby lepšie pochopila, čo chce rozprávajúci vyjadriť. K tomu mi potom ďalej napadá, že ak dvojica konverzuje v otvorenej debate prostredníctvom reči, tak odpoveď druhej osoby je okamžitá reakcia, čím chcem povedať, že človek odpovedá prakticky bez nejakého dlhšieho rozmyslu a odpovedá akoby prvé, čo mu napadne. Takáto odpoveď mi príde úprimnejšia, na základe ktorej môžeme zistiť aj to, aký človek je.

            Písomná komunikácia, v dnešnej dobe veľmi rozšírená, môže byť z môjho laického pohľadu pre niekoho aj obťažnejšia, nakoľko nie každý ovláda (na dobrej úrovni J ) gramatiku. Tiež sa mi takáto komunikácia javí ako neosobná, človek má pomerne dosť času na svoju odpoveď, ktorú si môže viackrát zvážiť, a teda nevypovie presne to, čo cíti, ale jeho odpoveď sa môže stať akousi premyslenou.  Písomná forma vyjadrovania sa je určite formálnejšia a dbáme pri nej, oveľa viac ako pri reči, na správnosť, gramatiku, či iné pravidlá. Pravdepodobne aj z tohto dôvodu súhlasím s tým, že „jazyk a písmo sú dva odlišné znakové systémy, pričom druhý existuje výlučne preto, aby reprezentoval prvý.“[1] Písmo je teda to, ktoré jazyk reprezentuje. Tak  jazyk a  reč sa do popredia dostáva aj preto, že „jazyk sa neustále vyvíja, zatiaľ čo písmo má sklon k ustrnutiu.“[2] Čo teda znamená, že písmo má tendenciu zastaviť sa, stagnovať, prestať sa vyvíjať.

            Na záver by som chcela dodať, že spomínaný text mi v odpovedi na položenú otázku vo veľkej miere nepomohol a odpovedala som výlučne podľa toho, čo pre mňa osobne znamená vyjadriť sa prostredníctvom písma alebo reči.

---

[1] SAUSSURE, F.: Kurs obecné lingvistiky. Prel. F. Čermák. Praha 1996, s. 59.

[2] Tamže, s. 61.