Peregrin, J.: Štrukturalizmus: heslo alebo pojem?

Otázka: Štrkuturalizmus alebo analytická filozofia- je možné ich pohľad na jazyk prepojiť? Ak áno, ako? Ak nie, ku ktorému z nich sa prikláňate?

            Už na prvých riadkoch textu sa môžeme dočítať o dvoch prístupoch k jazyku, a to v zmysle analytickej filozofie a štrukturalizmu. Pre prvých je jazyk napríklad druhom matematiky, zatiaľ čo pre druhých, napríklad Jakobsona, je jazyk skôr poéziou.

            Myslím si, že prepojenie štrukturalistického pohľadu na jazyk s pohľadom analytickým možné je, a to aj z toho dôvodu, ako autor sám v texte uvádza, že hlavní predstavitelia týchto dvoch smerov „... Saussure a Frege nie sú myslitelia úplne mimobežní...“[1]

            Saussure sa pri budovaní nového chápania jazyka však v istých veciach musel opierať aj o to, čo akoby v starom chápaní zavrhoval. Svoje nové návrhy nemal o čo oprieť, pretože „... nedokázal nájsť pojmový rámec ..., a tak bol odsúdený k 'nalievaniu nového vína do starých nádob'.“[2] Spojenie myšlienok a pohľadov na jazyk analytickej filozofie a štrukturalizmu by pravdepodobne znamenalo, že Saussurov pokus o nový rámec by bol úspešný. O prepojenie sa pokúšali neskôr pokračovatelia Fregeho. „... v spisoch analytických filozofov, Fregeho pokračovateľov, nájdeme mnohé, čo je, ako sa domnievame, z hľadiska Saussurovho učenia zaujímavé a podnetné. Ľahko sa presvedčíme, že pojem štruktúry je vcelku zásadný pre klasické diela analytickej filozofie ...“[3] Z tohto citátu nám teda jednoznačne vyplýva, že k prepojeniu analytickej filozofie so štrukturalizmus v pohľade na jazyk možné je. A to práve preto, že obidva smery majú totižto rovnakú myšlienku, ktorou je analýza štruktúry. „Toto všetko teda nie je, keď sa nad tým naozaj zamyslíme, príliš prekvapivé: štrukturalistický program totiž nemôže byť – aspoň na celkom všeobecnej úrovni – príliš odlišný od programu analytického.“[4]

            Tak aj keď sa prikloním k štrukturalistickému prístupu ako autor textu (pretože sa mu zdá menej problematický) je na mieste uznať, že v spojení s modernou algebrou a logikou, a teda štrukturalizmus v prepojení s analytickou filozofiou, spolu, dokážu viac a ich zlúčenie sa javí ako tá najlepšia cesta k pochopeniu jazyka. A to tak, že k štrukturálnym aspektom jazyka pristúpime prostriedkami z už spomínanej modernej algebry, logiky či matematiky. 

---

[1] PEREGRIN, J.: Strukturalismus: heslo nebo pojem? In: Význam a struktura. Praha: Oikúmené 1999, s. 64.

[2] Tamže, s. 63.

[3] Tamže, s. 70.

[4] Tamže, s. 71.

Peregrin, J.: Saussurovský štrukturalizmus

Otázka: Je jazyk nástroj na zdieľanie myšlienok?

            Peregrin si už v úvode položil otázku o význame jazykového výrazu, čomu sa v podstate venuje v celom texte. Význam teda bezprostredne súvisí s jazykovým výrazom tak, ako súvisia spolu meno a nositeľ mena. Na začiatok, podľa Peregrina, je potrebné si vôbec vymedziť a objasniť čo vôbec pojmy sú, pričom sa dostáva k psychologicko- semiotockému chápaniu významu. „Takéto poňatie je totižto charakterizované chápaním výrazu jazyka ako mien alebo označení (odtiaľ semiotické), a to označenie nejakých psychologických entít (preto psychologicko-).“[1]

            Na prvý pohľad sa teda môže zdať úplne zrejmé, že jazyk je nástrojom na vyjadrovanie či zdieľanie myšlienok, ale podľa Peregrina to nie je až tak  nespochybniteľný fakt. Podľa už spomínaného psychologicko- semiotického chápania jazyk funguje tak, že pomocou výrazov sa obsahy mysle akoby presúvali z hlavy jedného človeka do hlavy druhého človeka a Peregrin ďalej píše, že v nej ide o dve predstavy. Prvou je, že jazykové výrazy označujú význam v zmysle znakov a druhou, že význam jazykových výrazov je v mysliach tých, ktorí ho používajú. Tak odpoveď na otázku, čo je význam ,je problematická a tým aj povaha významu nejasná. Peregrin tak následne psychologicko- semiotický význam spochybnil, a to až v troch bodoch. „V nasledujúcom oddiele sa potom pokúsim spochybniť to, že by takéto chápanie jazyka skutočne postihovalo podstatu jazykovej komunikácie.“[2]

            Peregrin teda nepredpokladá, že mentálne obsahy sú zároveň významy výrazov. Tým, že povieme vetu ešte nehovoríme aj jej význam. Mentálne entity teda nie sú významy výrazov, ktoré ďalej oznamujeme. S tým bezpochyby súvisia aj myšlienky, ktoré sú podľa Peregrina subjektívne a intersubjektívne. Sú síce v ľudských mysliach, ale existujú aj mimo nich a nezávislé na nich. Myšlienky môžu byť ako predstavy alebo ako vety. „Odpoveďou by sa mohlo zdať byť, že myšlienka je niečo ako veta, ale s tým rozdielom, že sa namiesto zo slov skladá z nejakých mentálnych zložiek, z idejí.“[3] Peregrin sa ale skôr prikláňa k chápaniu myšlienok ako  nejakých predstáv, obrázkov.

            To, prečo si myslíme, že jazyk je nástrojom na zdieľanie myšlienok, podľa autora, vyplýva aj z toho, ako a vôbec prečo jazyk vznikol. Nevznikol náhodou preto, aby sme si navzájom zdieľali myšlienky?

            Peregrin odmieta ale vysvetľovať jazyk na základe myslenia a svoju priazeň otáča skôr smerom k vysvetľovaniu myslenia pomocou jazyka. „Jazyk a jeho faktické fungovanie je predsa – na rozdiel od myslenia – niečo vo svojej podstate ľahko intersubjektívne uchopiteľné a relatívne jednoduchými termínmi opísateľné: takže v úvahu pripadá omnoho skôr nie vysvetľovať jazyk pomocou myslenia, ale myslenie pomocou jazyka!“[4]

---

[1] PEREGRIN, J.: Strukturalismus: heslo nebo pojem? In: Význam a struktura. Praha: Oikúmené 1999, s. 28.

[2] Tamže, s. 30.

[3] Tamže, s. 35.

[4] Tamže, s. 38.

Tugendhat, E.: Úvahy o metóde filozofie z analytického pohľadu

Otázka: Čo je úlohou filozofie a aká je metóda na dosiahnutie cieľa?

Tugendhat sa pýta, či má filozofia metódu, pričom v dejinách filozofie odpoveď nenachádza. Otázku po metóde filozofie sa bude pokúšať prebádať predovšetkým na pôde analytickej filozofie. S tým, aká je úloha filozofie súvisia predovšetkým dve veci, a to vyjasňovanie pojmov a celok, totalita. „Filozofia mala za prvé vždy čo do činenia s vyjasňovaním pojmov.“[1] „Za druhé má filozofia vždy čo do činenia s „celkom“- totalitou, nie však s totalitou jestvujúceho alebo predmetu, ale s celkom nášho chápania.“[2] Filozofii teda ide o objasnenie pojmov, ktoré môžeme priradiť do celku nášho chápania a v protiklade ktorým stoja pojmy empirické. Na to, aby rozlíšil od seba filozofické a vedecké pojmy si pomohol príkladmi z filozofie Kanta a Aurelia Augustina.

            Kant hovorí o tom, že všetky skúsenosti robíme v priestore a v čase, existujeme v priestore a čase, a preto existencia takýchto filozofických pojmov je daná ako a priori. „Všetky skúsenosti, ktoré činíme, činíme v priestore a v čase.“[3] Teda pojmy, ktoré podmieňujú naše chápanie v celku, sú tie, o ktorých je zmysluplné tvrdiť, že sú dané a priori.

            S apriórnymi pojmami ďalej súvisí aj Augustínova veta o čase, ktorou vlastne poukázal na fakt, že vieme čo niektoré pojmy znamenajú, ale ich vysvetlenie je pre nás obtiažne. „Čo je teda čas? Viem to, ak sa ma na to nikto nepýta; mám to však niekomu vysvetliť, neviem.“[4] Tugendhata to napokon vedie k tomu, že existujú pojmy, ktorým rozumieme, ale nedokážeme ich vysvetliť; a teda o tie sa treba filozoficky zaujímať a filozoficky ich preskúmať. To môžeme nazvať úlohou filozofie. Pojmy tiež na sebe závisia a tvoria akúsi sieť a úlohou filozofie je túto sieť vysvetliť.

            Na otázku aká je metóda na dosiahnutie cieľa môžeme odpovedať, že Tugendhat sa prikláňa jednoznačne k metóde, ktorú navrhol Wittgenstein. Hovorí o tom, že každý pojem spočíva v spôsobe použitia jazykového výrazu. „Jedinou alternatívou sa zdá byť alternatíva, ktorú rozvíjal Wittgenstein.“[5]  Proti tejto metóde však existuje niekoľko námietok, ktoré hovoria o konzervativizme alebo o filozofii ako súčasti lingvistiky. Filozofická metóda musí byť reflexívna a musí chcieť predovšetkým vyjasňovať pojmy.

           

---

[1] TUGENDHAT, E.: Úvahy o metodě filosofie z analytického pohledu. In: Analytická filosofie (první čítanka).   Ed. J. Fiala. Plzeň: ZČU 2006, s. 391.

[2] Tamže, s. 392.

[3] Tamže, s. 392.

[4] AUGUSTÍN: Vyznania. Prel. J. Kováč. Bratislava: Lúč 1997, s. 327.

[5] TUGENDHAT, E.: Úvahy o metodě filosofie z analytického pohledu. In: Analytická filosofie (první čítanka).   Ed. J. Fiala. Plzeň: ZČU 2006, s. 396.